Fatma, Ľudkina kamarátka (bola tu na stáži, a študuje niečo ako fotografovanie, no zajtra odchádza L) nás zobrala do jednej kaviarne na siedmej ulici (dosť populárna nákupná ulica v štvrti Beševler, plná kaviarní, pubov, obchodov a reštaurácií) na tureckú kávu. Popri tom sme si dali aj čokoládové fondé (neviem ako sa to píše tak sorry) a Fatma nám vyveštila z toho čo ostalo v šálke od kávy (neviem či to naozaj dokáže alebo si to iba vymyslela, ale tak či onak to bolo dosť zaujímavé J). No cesta na siedmu ulicu bola dosť náročná, keďže Fatma mala dosť rýchly krok a nešli sme úplne najkratšou cestou ( dosť sme si to obišli a s Ľudmilkou sme skonštatovali že my by sme zvolili inú cestu, no vedeli sme iba že ideme na kávu a tak sme sa nechali viesť J). Po kávičke sme mysleli že pôjdeme do parku mládeže, no plány sa opäť zmenili. Pre strašné teplo sme sa zastavili na čaj v našej obľúbenej reštaurácii v Beševlery a odtiaľ sme šli do obchodného centra Ankamall kde sme sa obohatili o ďalšie skvosty tureckej kuchyne. Fatma nám odporučila reštauráciu v preklade Kayserská kuchyňa (nepamätám si presný názov, no mesto Kaysery je na juhovýchod od Ankary a v jeho blízkosti sa nachádza úžasná krajina Kappadokia, s nádhernými prírodnými výtvormi, kde veterná erózia a taktiež ľudská ruka vytvorila podzemné mestá v ktorých sa dlhé roky skrývali kresťania pre svoju vieru), kde sme si dali jej obľúbené jedlo mantis(i). Je to dosť podobné ako talianske torteliny, pretože sú to ako keby šúľance (v tvare kocky) plnené mletým mäsom (väčšinou jahňacinou) s omáčkou a samozrejme jogurtom na vrchu. K tomu bola ešte podávaná grilovaná zelenina (baklažán, zemiaky, cuketa a štipľavá paprička) tiež poliata jogurtom a nejakou červenou omáčkou (ako sa volá zistím neskôr). Celkovo je turecká kuchyňa veľmi rozmanitá (nie je to iba kebab, aj keď toho je strašne veľa druhov), pikantná (skoro vo všetkom nájdete štipľavú papričku, buď v náleve, nakrájanú, grilovanú,...) a čo je podstatné veľmi mi chutí. No sem tam ma prepadne pocit nostalgie že by som si dal také dobré bryndzové halušky niekde na salaši, alebo bryndzové pirohy so slaninkou a kyslou smotanou na vrchu L a k tomu kofolu. Aj keď sme si povedali, že budeme najbližšie dni iba na suchároch a na vode respektíve čaji, pretože máme niečo ako črevnú chrípku, nedá sa tomu odolať. Strašne sa mi na tureckej kuchyni páči, že tu používajú ohromné množstvo zeleniny a taktiež jahňaciny. Baklažány, cukety, petržlenová vňať, paprika, paradajka,... a k tomu buď hydina, jahňacina a hovädzie. Najmä jahňacina je tu veľmi obľúbená a tak sa mi núka otázka že čo je s tou slovenskou jahňacinou? Veď bryndza sa predsa vyrába z ovčieho mlieka. No všetka naša jahňacina asi predsa len končí na talianskych veľkonočných stoloch. Škoda. Festival v Ankare trvá celý týždeň a tak sme sa tam aj dnes zašli pozrieť, no veľmi dlho sme sa tam nezdržali. Videli sme iba nejakého gymnastu, ktorý predvádzal svoje umenie na hudbu od Fredieho Mercuryho a únava nás otupila až natoľko že sme sa rozhodli vrátiť sa späť na intrák. A dobre že sme sa aj vrátili, pretože ak by sme sa zdržali ešte o päť minút dlhšie, boli by sme mokrí do poslednej nitky. Z ničoho nič sa spustila taká búrka, na akú sa najlepšie pozerá spoza okna. Taká so silným vetrom a vytrvalým dažďom, pri ktorej máte dobrý pocit a tešíte sa že sa na ňu môžete pozerať v suchu spoza okna pri teplej šálke čaju.